Viac o diele

Predstavenie pre dve tanečnice a hudobníka

REFACE skúma pomocou tela a hudby transformácie, deformácie a premeny materiálov. Všetko je prechodné: naše telo, pamäť, sociálne prostredie, príroda, milostné vzťahy, politická moc… Pohyb preniká do všetkého a bráni vytvoreniu definitívnych, priamočiarych foriem. Túto nestálosť udržujeme v intímnom meradle, pretože tváre a emócie sú nepokojné a mnohoznačné.

Cieľom REFACE je zviditeľniť tento stav premeny, tieto nepostrehnuteľné a nepretržité metamorfózy, ktoré vyjadrujú zložitosť toho, kým sme a nemožnosť rozlíšiť medzi sebou a ostatnými. Zďaleka to nie je prekážka, ale záhada, ktorá podnecuje a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre naše telá a našu predstavivosť.

Chceme, aby REFACE bolo miestom, kde sa môžeme hrať, protirečiť si a mýliť sa, kde sa môžeme oslobodiť od pevných identít a nálepiek, ktoré si sami dávame. Predstierame, že sme niekým iným, preberáme postoje, pohľady a výrazy tvárí našich idolov a duchov. Prechádzame od zvierat k farbám, od buržoázie k revolúcii, od zastaraného k súčasnému, od hviezdneho k banálnemu. Všetci sme jedno! Kto je to? Čo je to? Duch alebo upír? Dieťa alebo starci? Smiech alebo hrôza? Nedá sa odpovedať. Nič nie je pevne stanovené ani pomenované. Všetko je zmätok a ilúzia. Hry a triky. Kino a lži.

REFACE je performatívny projekt pre dve performerky a hudobníka. Vytvárame choreografiu hypnotického striptízu tváre a pomocou materiálov a príčeskov pomaly a záhadne meníme svoje postoje a výrazy. Hľadáme úspornosť v prefíkanosti aj gestách. Opakovaním a recyklovaním fyzických a plastových materiálov až kým sa neopotrebujú postupne rozkladáme a deformujeme predtým vytvorené obrazy. Pod vplyvom bizarných, zahmlených identít Bergmanových a Lynchových filmov a fotografickej tvorby Cindy Sherman a Nadie Lee sa REFACE hlási k plastickému, filmovému aspektu.

Prostredníctvom tela, svetla a zvuku ponúka REFACE rôzne vrstvy interpretácie a zvukového zážitku. Hudobná kompozícia vznikala súbežne s fyzickými prvkami a prispieva aj k efemérnosti obrazov, ktoré sa objavujú na javisku. Soundtrack pôsobí ako nová perspektíva, tretia prítomnosť, a vyvíja sa prostredníctvom opakujúcich sa, pomalých a obklopujúcich vrstiev, podobne ako telesná explorácia.

Využívame rôzne systémy difúzie zvuku (globálne a proximitné), aby sme dosiahli presnú priestorovú lokalizáciu zvuku. Či už hlukové, elektroakustické alebo tónové zvukové materiály vytvárajú ilúzie, dvojité významy, náhle zvýrazňujú obraz alebo rozmazávajú jeho význam. Scény, ktoré sú miestami divadelné alebo abstraktné, monštruózne, groteskné alebo známe, sa nevyhnutne rozvíjajú v otvorenom priestore. Scénografia je surová a zjednodušená, osciluje medzi vitrínou na bábiky a súčasnou plastickou inštaláciou, podobne ako prázdna strana, na ktorú sa dá všetko napísať a potom to prečítať. Všetko koexistuje, aby sa zhypnotizovaní diváci mohli bez obáv ponoriť do intímneho priestoru, do našich predstáv a ilúzií.