Viac o diele

PARA CUATRO JINETES (Pre štyroch jazdcov) je choreografia o tele, ktoré je schopné
obsiahnuť čas… telo, ktoré je jazdcom aj koňom, jazdiace na fikciách našej minulosti,
prítomnosti a budúcnosti v pokornej snahe lepšie pochopiť, kto sme a čo robíme.

„Niekto si na nás spomenie, potvrdzujem, aj v inom veku.“
SAPFÓ

Históriu španielskeho tanca a folklóru študujeme celý život a v istom zmysle nám vždy
pripadala cudzia. Domestikovať a akademizovať život, oslavy, zvyky je vždy zložitá úloha. Ale
možno preto, že sme získali odstup od školy, sme sa znovu zamilovali do tela, ktoré skúma,
rozpadá sa, ktoré sa zúfalo snaží spojiť s inými telami, znova a znova v priebehu storočí.

V našej prvej choreografii sme hľadali matky, otcov, referencie v hnutí Sinsombrero, v ženách
generácie ’27. Druhej inscenácie sa obáva každý choreograf. My pokračujeme v hľadaní
odpovedí na otázky: Je možné vyjadrovať sa až po uplynutí nejakého času? Sme schopní v
tejto chvíli len počúvať? Je možné predstaviť si tanec budúcnosti? Val del Omar vravieval, že
treba vstúpiť do noci, aby ťa osvetlil oheň. Pre nás je folklór nocou tohto projektu:
obrovským, tajomným a často mätúcim miestom, rozšíreným o legendy, obrady, slávnosti a
tance, ktoré sme okolo neho v priebehu dejín vytvorili.

Nikdy sa úplne nedozvieme, ako sa tancovalo, a možno nás to už ani nezaujíma. Je možné, že
pred dvoma storočiami ľudia spievali na počesť rakiet, ktoré ešte neboli vynájdené? Môže
tetovanie zostať na tele viac ako tritisíc rokov? Aspoň dnes v noci áno.
A ak mala Sapfó pravdu, možno aj náš tanec bude pre niekoho folklór, keď tu už my
nebudeme. Verme, že to tak bude. Tak či onak, my sa to nikdy nedozvieme, a rovnako ani vy.
Práve preto tancujme na tomto tanečnom parkete až do svitania. Existujme divoko alebo
aspoň nežne, pokorne a zúfalo.